Som žena, mamina a manželka. Rodina je pre mňa úplne naj naj najdôležitejšie. Spolu s manželom Jurajom máme našu doslova vytúženú dcéru Ester, ktorá si dala doslova načas, aby náš život urobila plným.Som žena, pre ktorú ZDRAVIE je niečo neopísateľné Božské, lebo je krehké a o neho vieme veľmi ľahko a rýchlo prísť.
Pochádzam z učiteľskej rodiny, kde sme mali v podstate dobré stravovacie návyky, moji rodičia veľa záhradníčili a, ako učitelia tam nachádzali ten svoj pokoj, uzemnenie. Mám brata Peťa, ktorý je odo mňa 5r starší. Môj ocino bol okrem iného aj yoga inštruktor. A vôbec, ako rodina sme veľmi aktívne žili. Využívali sme letné, zimné športy či už aktívna turistika po Tatrách, keďže pocházam z Kežmarku,
cyklitika, plávanie, behanie, prechádzky, tancovanie v zime lyžovanie, bežkovanie…
Napriek tomu v Januári 2014 zomrela moja mamka na rakovinu, s ktorou žila dlhé roky. A v Marci 2021 môj ocino rovnako ako mamka tiež na rakovinu. Moji starí rodičia tiež mali autoimunitné ochorenie hoc z tohoto sveta odišli krásne po svojich 90tych narodeninách. Títo ľudia ma vychovali a boli sme spolu celé moje dectvo, mladosť.
V roku 2005 som sa odsťahovala do Anglicka, kde žijem aj s mojou rodinou do teraz. Môj manžel je z Bratislavy. Ale našli sme sa až tu hneď na druhý deň, čo som prišla do Anglicka. Prišla som z Bratislavy, kde som úspešne ukončila svoje štúdium na Pedagogickej Univerzite Komenského učiteľstvo nemeckého jazyka a literatúry. Aj, preto sa mi druhý jazyk učil lepšie, ale zo začiatku tá moja nemecká angličtina bola pomerne krásne humorná. Počas mojej cesty tu v Anglicku sme veľa cestovali a hľadali sme to naše doslova miestečko lásky, kde zapustime svoje korene a, kde si založíme rodinu a kúpime psíka.
Dnes žijeme na juho-východnom pobreží Británie, mieste, ktoré som si vysnívala, keď som si začala vyzualizovať svoj život v rannej puberte. V roku 2015 len rok nato, čo mi zomrela moja mamina som otehotnela, hneď po prvom pokuse IVF. Už predtým som sa vedomí začala na rodinu pripravovať. O moje telo som sa intuitívne začala starať viac ako kedy-kôl vek predtým. Začali sme odšťavovať, smoothovať, cvičiť, vedome dýchať, odychodvať (keďže m editovaniesom vtedy nepoznala). 
Počúvala som svoje telo, a to nielen to fyzické. Vždy som sa riadila svojou intuíciou, ale vtedy to bolo o veľa viac intenzívnejšie. Veľa som trávila čas na pláži a prosila som mamku, aby mi dala silu na začiatku otehotnieť a potom, aby som porodila zdravé dievčatko, ktoré sme pomenovali Ester. Celé moje tehotenstvo som preplakala a spracuvávala som si mamkin odchod, na ktorý som nebola pripravená. Samozrejme ani som sa nemohla čudovať, že Esterka bola veľmi uplakané dieťatko. Ja som si nevedela pomôcť, cítila som, že toto je moja chyba, ale plač mi veľmi pomáhal a nechcela som sa mu brániť.
Keď bola Ester malinké ja, ako prvorodička som nemala nikoho pri sebe, boli sme s manželom sami, a preto som sa na výchovu a prežívanie materstva začala dívať inakšie. Po prvýkrát v živote som nepracovala, bola som voľná a mohla som si naplno všetko vychutnávať aj to krásne, aj to ťažké.
Moja Ester, ako malé bábätko mala klasické bôľky typu nádchy, problémy s trávením, zapálené očká, ušká, ťažké dýchanie, plačlivosť, ťažké zaspávanie, problematické a bolestivé zúbkovanie, (na ktoré nič nepomáhalo). Keď bola Ester prvýkrát chorá, tak nám lekár poradil jej podať liečivo vo forme sirupu, ktorý mne Ester vy zvracala. To mne, ako mamine dalo signál, že touto cestou ona nechce ísť. Keďže som bola dlhodobo dojčiaca mamina, prvý rok sme všetko riešili len-až materským mliekom. Neskôr som hľadala pomoc inde.
Keď mala moja Ester 1rok na jej narodeniny som našla to vytúžené riešenie. A to boli Esenciálne oleje doteraz. Vtedy sa mi otvoril doslova celý vesmír, hoc ja som im vedome nedôverovala, ale podvedome som vedela, že to je to, čo som dlho hľadala. A to nielen po tej fyzickej úrovni. Ale po skoro pol roku difuzovania som prestala plakávať za mamkou. V tom čase umrela aj moja babka všetko sa zhmotňovalo. Cítila som, že sa začínam cítiť inakšie.
V tom čase som sa začala o moje skúsenosti deliť. Začala som o nich hovoriť. Ja som sa denno-denne (a to mi ostalo do dnes) o týchto pre mňa doslova daroch učila. A hneď implementovala a zdieľala ďalej. Som bola hladná po vedomostiach. Ester mi začala krásne spinkať. Ja som denne sa mohla 4hodiny 2 ráno a 2 poobede venovať mojej práci a môjmu štúdiu, vždy som si to rozdelila. Začala som mať veľa energie. Domáce práce, varenie pre mňa nikdy prácou nebola, do dnes to milujem a upratovanie je pre mňa forma sebarealizácie. Tu som zmenila postoj a prešla som na NON-TOXIC spôsob.
Z domu som postupne vyhadzovala všetky čistiace prostredie, kozmetiku ako takú. Ani u mňa doma nešlo nič mávnutím prútika. Bol to proces, ktorý som si uvedomovala a postupne menila.
Dnes mám pocit, žeje všetko tak, ako má byť. Po roku, keď sme začali intenzívne esenciálne oleje na plno používať, zmenilo sa moje aj jej správanie. Len raz som zažila, keď mala Ester svoje, ako sa hovorí terrible TWOs.
Hneď som ju dala do nosiča, stiahla ponožky a natrela Balance Esenciálnu zmes a ona do minúty bola späť vo svojo balanci. Zúbky sa krásne upravili a rástli s pokojom, už som ju nemusela mať na prsníku aj 4hodiny. Sama svojim bábätkovským jazykom si oleje vypýtala. Lebo sama ucítila rýchlu úľavu.
Som vďačná, že som tieto oleje mohla spoznať a, že sa mohli stať našou súčasťou.
Esenciálne oleje doteraz sa mi stali prirodzeným spôsobom môjho mesačného príjmu a ja som po tomto krásnom období, nemusela ísť do práce, ale mohla byť s mojou Ester do troch rokov doma.
Potom išla do škôlky a, keď mala 4 tak išla do školy. A ja som si do dnes stále prispôsobujem všetko okolo nej.
Byť maminou je ten najväčší dar a tá najvyššia lotéria, ktorú si žena môže priať a po ktorej ja som tak veľmi túžila. Byť s mojou dcérou je, ako byť sama so sebou 2x. Byť s ňou a dať jej to, čo môžem ako žena, matka, človek. Je to tá najvyššia forma sebalásky. Nájsť si ten životný balance. Ukázať jej, ako život funguje, že nieje vždy len krásne…
ZDRAVIE v dnešných časoch viem aké je krehké. V Covidovom období nám zomrel môj ocino. Samotné obdobie bolo ťažké, skrz množstvo obmedzení, strašenia, umelo vyvolanej paniky, zatvorenie hraníc… Som musela spracovávať ďalšiu traumu. Toto má ešte viac naštartovalo pracovať na sebe ctižiadostivejšie. Dávať vonku informácie, ktoré ku mne prichádzajú, spájať ľudí, edukovať. Lebo všetky tie motta na začiatku môjho písania o mne, ma robia silnejšou.
ĎAKUJEM za prečítanie a ďakujem, že aj Vy ste súčasťou môjho – nášho života.
S láskou
